História

V obci sa až do roku 2001 nachádzal malý kostolík, ktorý nebol pôvodne registrovaný ako kostol, ale ako kaplnka. Keďže sa obec rozrástla a kostolík bol už malý, občania obce sa rozhodli, s podporou nového kňaza, nanovo kostolík zrekonštruovať. V lete, za pomoci aj ľudí z okolitých obcí, bola stavba ukončená a 8. augusta slávnostne vysvätená.  

Oľšov leží na styku Levočských vrchov so Šarišskou vrchovinou, v údolí potoka Hanovec, severného prítoku Torysy, v nadmorskej výške okolo 461m.




Z metácíí panstva Torysa v rokoch 1287 a 1289 vyplýva, že oľšovský majetok patril k tomuto panstvu, podobne ako dedina Krivany. V roku 1309 spoluvlastník panstva, šľachtic Henrich, syn Rikolfa, predal dedičný majetok v Oľšove šľachticovi Michalovi. V súvislosti s predajom vznikla najstaršia správa o Oľšove, z ktorej vyplýva, že táto dedina jestvovala dlhšie pred rokom 1309.


V písomnostiach zo 14. storočia vyskytuje sa striedavo pod názvami Olswa a Olsouicha, v písomnostiach z 15. – 16. storočia len pod názvom Olsouicha. Oba názvy sú maďarizovanými tvarmi slovenských názvov Oľšov, resp. Oľšovica. Je nepochybné, že oba názvy sa najskôr vzťahovali na údolie s hojným výskytom jelše a následne na sídlisko v tomto údolí.

Názov a vývin Oľšova v 14. – 16. storočí neposkytujú jednoznačný dôkaz o pôvode, resp. období vzniku tunajšieho sídliska. Preto  treba predpokladať, že Oľšov jestvoval v 11. – 12. storočí a vybudovali ho obyvatelia zo starších blízkych dedín, napr. Torysy, Draviec či Krivian, alebo vznikol v druhej polovici 13. storočia a vybudovali ho usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva. Druhú možnosť považujeme za pravdepodobnejšiu.

V Oľšove bol začiatokom 14. storočia kostol, v ktorom pred rokom 1330 pôsobil farár Václav a od roku 1330 farár Mikuláš. Kostol, zasvätený apoštolom Šimonovi a Judovi, jestvoval v 15. a pravdepodobne aj v 16. storočí.

V druhej polovici 13. storočia Oľšov bol majetkovou súčasťou panstva Torysa a od roku 1309 časť dediny patrila zemanovi Michalovi. On a jeho synovia sa tu usadili a ich potomkovia názov dediny používali v prídomku. Zemania tu bývali aj v prvej polovici 15. storočia.

V roku 1337 získal v Oľšove majetok  Jakub Roh, vazal šľchtica Rikolfa. Rohovci sa tu usadili a názov dediny používali v prídomku v druhej polovici 14. storočia. V prvej polovici 15. storočia časť dediny a majetku patrila zemanom Uzovcom z roku Tekule. V 16. storočí bol Oľšov majetkovou súčasťou panstva Kamenica a postupne vo vlastníctve najmä šľachticov z Torysy, Tordaiovcov, šľachticov z Brezovice, prípadne zemanov Farkašovcov a Meršeovcov.

V čiastočne poškodenom a preto neúplnom zozname zdanených dedín v roku 1427 sa Oľšov nevyskytuje, preto nemožno zistiť veľkosť vtedajšieho sídliska. V rokoch 1543, 1567 a 1588 sedliacke domácnosti okrem richtárovej zdanili od 3 a 2,5 porty, pričom v roku 1567 tu hospodárili len štyri sedliacke domácnosti, dve na celých a dve na polovičných usadlostiach. V uvedených rokoch  boli 2 a 5 železiarskych domácností. V 80. rokoch 16. storočia sa tu muselo usadiť nové obyvateľstvo, lebo v roku 1600 bolo v sídlisku 20 obývaných poddanských domov.

Koncom 16. storočia bol Oľšov stredne veľkou dedinou s výlučne poddanským obyvateľstvom.

I. písomná zmienka o obci Oľšov



Originál
Capitulum ecclesie beati Martini de Scypus notificat, quod magistro Herrico, filio quondam Rycophy ex una parte, comite Mychaele, filio Ladizlai de predicta Scypus ab altera, personaliter coram ipso contstitutis idem magister Herricus quandam hereditatem, Olsowa vocatam, octoginta marcis argenti eidem comiti Mychaeli eo iure et libertate, sicut ipse et sui predecessores ab antiquo dignoscuntur possedisse dedit. Cuius quidem terre methe hoc ordine distinguntur : prima incipit a metha Cliue versus plagam orientalem et vadit inferius versus metham Tharche et ibi est metha terrea sub thylia, et deinde transit per quendam fluvium Olsicha vocatum et vadit usque ad methas Drauch et deinde tendit super quodam promontorio ad silvam Iaur vocatam, et dehinc reflectitur ak primam metham, unde methe inceperunt ibi terminantur methe dicte terre.                                                                                        

Datum sabbato proximo ante f. Georgii mart., a. d. Mo CCCo nono.


Preklad
Kapitula kostola svätého Martina na Spiši oznamuje, že sa pred ňu osobne dostavili, na jednej strane magister Herricus, syn nebohého Rykolfa a komes Michal, syn Ladislav zo Spiša, na strane druhej, (pričom) tento magister Herricus istú zem zvanú Oľšov (Olsowa) predal za 80 mariek striebra tomuto komesovi Michalovi  s takým právom a slobodou , s akými ich on sám a jeho predkovia oddávna vlastnili. Hranice tejto zeme sú týmto poriadkom stanovené: prvá začína od hranice „Cliue“ smerom východným a uberá sa nižšie k chotáru Torysy (Tharche) a tam je hranica zeme pod lipou a odtiaľ prechádza cez istý potok zvaný „Olsicha“ a smeruje až k chotáru  Šarišských Draviec (Drauch) a odtiaľ sa tiahne nad istou vinicou k lesu volanom Javor (Iaur) a odtiaľ sa obracia k prvej hranici, kde sa ohraničenie zeme začalo a tu sa hranice tejto zeme končia.

Dané v najbližšiu sobotu pred sviatkom Juraja, mučeníka, r. P. 1309 (19. apríla 1309).

Symboly obce

Erb

Z heraldicko-sfragistických prameňov sa zachovali dva otlačky pečatidiel. Starší z roku 1787 na písomnosti z 1. apríla 1789, kde v kruhopise je uvedené: SIGILUM : PO /sessionis/ : OLYSO : 1787 /pečať obce Oľšov/. V pečatnom poli sú vyobrazené hviezdicovito skrížené tri ryby. V roku 1837 si obec dala vyhotoviť druhé typárium, odtlačok ktorého sa zachoval na písomnosti z 10. júna 1856. V pečatnom poli je znázornená šesťcípa hviezda. Kruhopis znie: OLYSO : HELY /ség/ : PETSETJE : 1837 :/pečať obce Oľšov/. Pri koncipovaní návrhu obecného erbu sa za vzor zobral starší odtlačok historickej pečate. V modrom štíte hviezdicovito na seba položené tri zlaté ryby. 

Úradné hodiny

Pondelok: 07:30 - 12:00 12:30 - 15:30
Utorok: 07:30 - 12:00 12:30 - 15:30
Streda: 07:30 - 12:00 12:30 - 15:30
Štvrtok: 07:30 - 12:00 12:30 - 15:30
Piatok: 07:30 - 12:00       12:30 - 15:30

Fotogaléria

Kalendár

Iné

Kalendár zvozu odpadu 2017